Celému podniku šéfoval Ľubo Krajčí a bola to láska na celý život. K Ľubovi a jeho táborom aj k Ľubochni (vždy, keď idem okolo sa na tú ubytovňu pozriem. Stojí nad Ľubochňou, je celá oprýskaná a dobre ju vidno, keď idete smerom z Ružomberka do Žiliny). Ľubo to vedel a dodnes s deťmi určite vie. A furt je isto fešák, takže nepochybujem, že aj dnes by sa do neho zamilovali všetky dievčence. Akcie typu hľadanie strateného pokladu, táborová olympiáda (skoro som na maratóne dodýchal, dobehol som posledný, hanba nahovado a pochopil som, že svojou telesnou konštrukciou nikdy neoslním...), diskotéky, prvé slaďáky – také tie čo sa tancujú na pol metra od seba a cudne sa držia ľudia za boky a ramená (nechápal som, čo na tom tí starší majú, že sa na seba tak lepia), voľba miss tábora, táborová pošta...
...a táborový slávik. Myslím, že spievať viem. Hm... Miloš Jeseňák by nesúhlasil (a kopa iných), ale to je jedno. Pani vedúca (ak to číta, je mi ľúto, meno si nepamätám) ma presvedčila, že až budem spievať na Orave dobre, na Orave zdravo, nech tancujem. Tretiak... nervy nadranc... a ja mám aj tancovať? Dodnes neviem, ako ale ukecali ma. Určite ma neožrali, ale tuším tam bolo dajaké lízatko... Fakt som to spravil. Spieval a tancoval. Všetkým to bolo smiešne. Neuveriteľne. Zožal som búrlivé ovácie. Dva krát som pridával. 28 bodov. Skončil som druhý. Pesničku "O slávikovi a ruži" poraziť nešlo, jednak ju spievalo naozaj pekné dievča a vskutku spievať vedelo (aj podľa Miloša). Jediná súťaž, v ktorej som niečo vyhral. Nič sa nezmenilo – len ma dievčatá začali zdraviť na chodbe. Nie, že by mi to bolo nepríjemné... A na tých diskotékach tancovali asi o 4 centimetre bližšie. A tiež mi to nebolo nepríjemné.
Ľubo Krajčí to s deťmi vždy vedel (vľavo) a Andyho sme zbožňovali. Ťažko povedať, ako to bral on...
Keď sa povie Rajecká Lesná, možno Vás napadne vyrezávaný Betlehem majstra Jozefa Pekaru, ktorý pomocou retiazok, hejblátiek a iných páčiek rozchodil jeho syn pán Pekara mladší. Rajecká Lesná, ktorú onoho času zúfalci chceli premenovať na Frivald, je pre mňa ďaľším táborom a ďaľšou bohatou skúsenosťou. Ubytovacie zariadenie tohto tábora sa nachádza v doline Rajeckej Lesnej, keď kráčate dostatočne dlho od konečnej autobusu tak ju zbadáte po ľavej strane. Netuším v akom je to zariadenie stave, nebol som tam asi desať rokov, ale dúfam, že neschátralo. Nedaľeko odtiaľ je potom vlek a ďaľšie súkromné chatky. Podľa posledných obrázkov z webu celé to zariadenie ešte existuje...
Chatky, v ktorých sme bývali v Rajeckej Lesnej zdá sa ešte stoja.
V to leto 1989 sme odchádzali od hotela Stavbár, ktorý sa dal nájsť vedľa bývalého amfiku v Žiline. Toho amfiku, ktorý dnes už nestojí a toho Stavbára, ktorý neskôr údajne vlastnila Zuzka Kořínková, majsterka sveta v kulturistike žien. Dosť na tom, ako dnes si pamätám, že keď sme sadali do našej starej bielej stopäťky tak som tajne dúfal, že tam bude ten „super hlavný vedúci“. Bol. Inak by to hádam ani nebol tábor. Stále som patril medzi mladších chlapcov, čo mi vynieslo oddiel číslo 2 a vedúceho Andreja Bittšanského. S Andym sme mali fantastický vzťah – my sme ho milovali, a on mal z nás hrúzu (podľa mňa), pretože sme boli malí, drzí a každú chvíľu sme spáchali niečo, za čo by nás každý normálny človek prizabil. K jeho cti slúži, že sa o nás staral ako o vlastných, aj keď ho to do nirvány asi neprivádzalo. Jeden večer, keď už sme spali, sa počas nočnej hliadky pozrel medveďovi priamo do očí. Potom nás mal tuším trochu radšej. Ešte dlho po tábore sa ma nevedel zbaviť, pretože mal počítačové hry, ktoré ma priťahovali ako oheň nočnú moru a myslím, že ma stáli zdravie. Ale to je o inom. Andy je dnes určite úspešný človek, pretože už vtedy vedel myslieť dopredu viac, ako ktokoľvek z jeho rovesníkov.Táborový program, tak ako som ho poznal z Ľubochne sa moc nezmenil – a vlastne to ani nevadilo.
Únos dievčat je táborová akcia počas ktorej chlapčenský oddiel unesie... ehm, odvedie, dievča z dievčenského oddielu (zvyčajne najkrajšiu, alebo niekoho frajerku), schová niekde v lese, húští, proste dakde a dievčatá ju hľadajú. Ak ju nájdu, vyhrajú, keď nie, dievča sa stane súčasťou chlapčenského oddielu. Čo si ja pamätám, tak sa to vždy bralo za strašnu tragédiu, kým slečna nepochopila, že bude za princeznú. Chalani sa správajú veľmi rytiersky, neverili by ste. Dievčatá ju (z nariadenej spolupatričnosti) vyslobodia tým, že chalanom pomôžu upratať. Podľa mňa sa toto v dnešných časoch už nerobí, alebo nesmie robiť. Únos toho roku všetkých naučil, že propaganda má neuveriteľnú moc. V tom veku síce človek nerozumie, prečo, keď tancuje s dievčaťom je mu fajn (OK, dnešné deti tomu asi rozumejú, pretože baštia viacej mäsa, ktoré je narvané antibiotikami a rastovými hormónmi, takžé sú dospelejšie skôr), rozhodne nám však bolo jasné, že vyhrať v únose dievčat by sme mali my. Patrilo by sa... K dispozícii bola lúka, seník, kopa sena a mladý les. Zdroje prakticky nulové pre úspech (čo si Andy spočítal). Nahnal slečnu s mladým Kudličkom (prvé meno som zabudol, prepáč) práve do toho senníka. Každý (!) by ten senník prekutral ako prvý. Napriek tomu sme v ten deň slávili triumf, hoci sme poriadne nevedeli prečo. Ako som spomínal – dnes, keď je rovnosť pohlaví sa táto hra už určite nehráva, ale vtedy to bolo normálne... dievčence nás totiž pobili vo všetkom ostatnom. J Andy sa postavil pred behom a prenasledovaním zničené slečny a prehlásil: "V okruhu 300 metrov ju nájdete." Okamžite všetky vyrazili k senníku.
"No určite by som bol tak sprostý, že by som ju schoval tam!" Za dve hodiny hľadania sa tam nepozrela jedna jediná. Keď o tom začali čo i len uvažovať, zavrátil ich svojou presvedčivou kamennou tvárou. Tam niekde sme pochopili silu (hovoreného) slova.
Prirodzene, že dievčence zakopávali iba o starších chalanov, čomu sme adekvátne nerozumeli. Po skúsenostiach z Ľubochne som si počkal na táborového slávika. To bolo to jediné, na čo som si trúfal – tancovať som ešte nevedel, o gitare sa mi ani nesnívalo... Konkurenčná výhoda, tak ako o nej uvažoval Darwin, bola ukrytá v mojom hrdle a schopnosti sa rytmycky pohybovať. Vhodnými dvojzmyslami (na tej našej vr a vr a vrbe, tam sa dobre dr, a drži za konár...) som si vyválčil tretie miesto a oriešky obaľované v čokoláde. Ten úspešný spevácky večer som pretancoval so slečnou - asi rovesníčkou - ktorá stála za barom. Už na ďalšiej diskotéke mi dala košom, nebolo som ani blonďáčik ani modrooký, budiž jej odpustené, na jej mieste by som spravil to isté. Celý svet ešte veril Mili Vanili, že naozaj spievajú to, ako sa tvária, a na ich lepáky sme poctivo tancovali na táborových diskotékach na dvadsať centimetrov od seba.
V Rajeckej Lesnej v tom roku a na tom turnuse so mal česť spoznať úžasných ľudí, o ktorých vo veľkej väčšine predpokladám, že zabudli, že vôbec existujem, a ktorí vyrástli na úspešných ľudí – súrodencov Siskovcov, Jano Siska dosiahol triumf v športe týkajúcom sa sily. Stretli sme sa spolu na odvode, kde on takmer postavil do pozoru celú odvodovú komisiu a ja som oslavoval, že ma neodviedli. Roman (žiaľ nespomenul som si na priezvisko), ktorý sa neskôr stal majstrom Slovenska v spoločenských tancoch kategórie A, a ak sa nemýlim tancoval aj na majstrovstvách sveta a Soňu Vojtekovú, ktorej sme o dva roky vymysleli prezývku Sŕňa.
Do dierovej som sa onehdá takmer nedostal...
Ale postupne. Po nežnej revolúcii sa – našťastie pre mňa veľmi pozvoľne – začal koniec zlatého veku táborov. ÉRÓHá sa to vzdalo len postupne, a do akej miery dnešné odbory podporujú rekreácie detí netuším. Jedno leto som bol poslaný na tábor do Prahy, čo som nie dosťstatočne ocenil (teda hlavne nie moje brucho, takmer celý pobyt som prevracal a prespal). V tisícdeväťstodevedesiatomdruhom som sa s Ľubom stretol znova – akurát sme nakladali sestru na tábor. Dodnes mi nie je jasné, prečo som sa tam nedostal. Súpiska bola plná. Našťastie (ehm) Mirka Kostrová odchádzala s rodičmi na dovolenku a jej miesto v polovičke turnusu prischlo mne. Tak som sa dostal do Dierovej. Dierová, inak aj Bystrička, leží štyri kilometre nad sútokom Oravy a Váhu. Keď tam idete vlakom, dávajte si pozor, zastavuje tam len na znamenie (dodnes som neprišiel na to ako sa vo vlaku dáva znamenie). V brehu nad riekou Orava sú dve rekreačné zariadenia – jedno patrilo podniku AVIA, ktorý skrachoval a na jeho mieste dnes stojí žilinské Tesco, to druhé, do ktorého som sa dostal, pánbohviekomu. Minule som šiel okolo – obe ešte stoja. Či aj fungujú je otázka. S Ľubom a Andym sme sa na Bystričke zvítali ako starí známi, stretol som aj ďaľších úžasných ľudí – Angelu a Maroša, Radovana Betíka.
Pohľad z Bystričky (Dierovej) bol fantastický...
Našťastie som nebol úplný cudzinec, stretol som sa so synmi a dcérami kolegov našich rodičov, s ktorými sme absolvovali dni detí a vianočné besiedky. Uviedol som sa delobuchom vloženým do starej pepsikolovej fľaše. Lieta to celkom pekne, celkom ďaleko a celkom nebezpečne. Dodnes neviem, kde ma to napadlo, v tom čase som ešte pôsobil vcelku vychovaným dojmom. Rado Betík bol (a nepochybujem, že stále je) neskutočný fešák a balil baby na svoje psie oči a dlhé vlasy. Kde ja som vedel, že také funguje... ale naučil som sa od neho dosť. Dodnes netuším ako som popri ňom – úplne prvý krát v živote, podľa vzoru svojich predchodcov – dokázal zaujať Soničku Vojtekovú. Keby som povedal zbalil, klamal by som. Dievčence sa na mňa nejak zásadne nelepili, a nie je im čo vyčítať. V rámci emancipácie sa volil už aj misák tábora, ale rozhodnutím ženskej väčšiny celá akcia mala prebiehať v plavkách. Už v tom čase mi bolo jasné, že svojou telesnou konštrukciou si utrhnem ostudu a ostentatívne som odišiel z miestnosti, na čo mi bola vyhlásená večierka a celú akciu vrátane následnej diskotéky som sladko prespal... Soňa neskôr tancovala v tanečnej škole u Ľuba Plešingera (hip hop alebo niečo podobne zložité). Pred pár rokmi som ju stretol, má krásnu dcéru a je stále kočka.
