fPrichádza sezóna, kedy rodičia uvažujú či dieťa do tábora áno alebo nie. Rozhodne áno! Absolvoval som ich nespočetne veľa – ako dieťa, praktikant (pomocný vedúci), aj ako vedúci. Rozhodne áno. Netreba sa báť, že sa dieťa naučí niečo nesprávne – trochu dôverujte kvalite svojej výchovy, alebo že sa mu niečo stane (verní heslu čo ho nezabije to ho posilní...). Pravdepodobne sa vráti samostatnejšie, a podľa mňa aj sebavedomejšie. Ak teda tábory nie sú zamerané jednosmerne – vtedy tam posielajte dieťa iba ak vynikne. Klasické pionierske tábory však ponúkajú možnosť vyniknúť každému, hoci nie každý deň.
Tábor je malý svet, ktorý vznikne, vyvinie sa a zanikne pri supernove odchodu. Štandardom sú napríklad jedno – dve plačúce deti v prvý deň. Verte mi do troch dní zabudnú, že rodičia existujú. Pamätám si na slečnu, ktorá preplakala dva dni. Nasadili na ňu mňa. Do 24 hodín rozbila okno, vymslela na mňa básničku a skamarátila sa s celým táborom. Odmietala sa vrátiť domov... Netrápte sa pre to, keď sa vrátia, budú Vás mať znova radi... ale na pani vedúcu (vedúceho) nezabudnú. Treba rátať aj so zraneniami. Nemyslím vykrútené krky rovno, ale napríklad odreniny, škrabance, zažil som aj zlomeniny... To sa stáva a decká sú proti tomu poistené. Nedivte sa, že aj vskutku dochrámané, sa budú chcieť na tábor vrátiť. Určite to aspoň skúste, ak to pôjde. Ak máte doma malého bordelára, tábor to do určitej miery (a na obmedzený čas platnosti) dokáže napraviť. My sme bodovali poriadok denne a na každom turnuse. Pamätám si na mojich chalanov, čo mali prvý deň bodovania v chatke neskutočný svinčík. Dostali 1 bod (páč menej sa nedávalo). Do konca tábora už mali samé 10-ky a s hviezdičkou.
Ak na tom Váš drobec trvá, kľudne mu nabaľte nejakú tú elektronickú hru. Rádovo za dva tri dni určite zabudne, že ju má. Ak mu nabalíte notebook, ste magor. Ak má telefón, dúfam, že lacnejší kus, kľudne mu ho dajte. Zavolajte tri krát – prvý deň, že či šťastne došli (ak sa nedovoláte na prvý pokus, znamená to, že je Vaše dieťa zaneprázdnené, nie, že sa mu niečo stalo), v strede turnusu – kedy prídete na návštevu (isté varovanie, že sa treba umyť je namieste), na konci – kedy ho máte čakať doma. Ak Vám nezavolá, neznamená to, že na Vás nemá rado, iba nemá čas. Pripravuje sa na veľký svet a zvyknite si, že až sa raz osamostaní, stejne Vám nezavolá denne. Nekontrolujte ho (ani prostredníctvom vedúcich), informujte sa (prostredníctvom vedúcich). Počas Vášho záujmu bude stavať priehradu na potoku. Kdesi som čítal, že dieťa v predškolskom veku dokázalo prežiť tri dni v lese – Vaše dieťa nejde do lesa. Je samostatnejšie, ako sa zdá. No a táborové lásky... jasné. Musí byť. Aj to je súčasť sveta. Rovnako, ako ich sklamanie. Vlastne tábory boli do značnej miery o tom, a bolo to krásne. Ak máte pocit, že to raz ponesiete ťažko, tábor je super prípravka (hlavne pre rodičov). Skončí sa rádovo do dvoch týždňov, kamarátstva, priateľstvá a lásky pretrvajú... týždeň, rok, dva, dakedy celý život. Zvyčajne ten týždeň po návrate domov. Netreba sa báť.
Sranda... tá sa nesie celým táborom. A smiech je zdravý. Určite skôr, než pošlete dieťa s niekým do tábora si vyžiadajte referencie od bývalých klientov na usporiadateľsku firmu. Akú zabezpečila stravu, či je k dispozícii zdravotník (fundovaný), aký tím vedúcich vedia dať dohromady (unudených praktikantov alebo veselú kopu čo pre deti spraví čokoľvek), aké zabezpečí ubytovanie – nemusí to byť Hilton (nie Paris, ale ten hotel), ja som spával aj na prični, raz aj na zemi (ale ako vedúci a ten tábor bol super), ale malo by byť čisté. Informujte sa aj o prípadnej bezpečnosti (nočný strážnik v chatkovom tábore je štandard).
Pomodlite sa. Aby zapracovala táborová chémia. Bez nej to bude fajn, s ňou to bude fantastické!
Ako som napísal – zažil som tých táborov naozaj veľa. V tejto sérii ponúkam náhľad do svojich spomienok. Mená, ktoré si pamätám píšem, niektoré už v pamäti nenájdem, je mi ľúto. Niektoré napíšem iba prvým menom, pretože sme boli mladí a sprostí. Všetkých určite pozdravujem...Vďaka trom sťahovaniam sa zachovalo iba veľmi málo fotiek. Ak sa náhodou niekto nájde v nasledujúcich textoch, budem vďačný za komentáre, spomienky a fotky, s radosťou uverejním.
Prvý pioniersky tábor som absolvoval ako malé ucho (tuším druhák) v Bobrovci. Pozdravujem všetkých, ktorí zaspomínali na Bobrovec, za socika vcelku vychytená lokalitka... Trval tri týždne (to éRÓHá ešte nešetrilo) a bol to tábor se vším všudy – ranné rozcvičky, nočné pochody, vatra (cca 8 metrov), vojaci a strieľanie z kalašnikova (vážne!) a diskotéky. Ale aj prvé skúsenosti, že nie všetci, čo sa tvária ako kamaráti, sú kamaráti – raz sme hrdinsky nadávali na šéfvedúceho, že je kokot (od druhákov to vtedy bola dosť odvaha), a potom nás jeden malý zmrd stále strašil, že nás bonzne. Všetci okrem zmrda sme si domov odniesli diplom za vzorné správanie. Mobilné telefóny ešte neboli - starká robila na telefónnej ústredni (toto je pre skôrnarodených a mladším to asi nemá cenu vysvetľovať) a podarilo sa jej nájsť telefón do kuchyne v bobroveckom tábore. Počas večerného nástupu ma vyhlásili, že mám ísť do hlavnej budovy. To bolo prekvápko! Inak som pre rodičov neexistoval. Teda skôr rodičia neexistovali pre mňa. Okrem návštevy v nedeľu po dvoch týždňoch. Mamine zdesenie, ako vyzerám otec nekomentoval a ja by som reagoval úplne rovnako pokojne.Jo... a ženské......vlastne dievčatá. Ako druháci sme zistili, že niečo nie je v poriadku, keď si nás nevšímajú. Toť fsjo, viac nepamätám.Keď som sa vrátil som prehlásil, že už v živote na žiaden tábor nepôjdem.
